Re: To je smutne...

Tak podarilo sa mi precitat celu diskusiu. Faktom zostava (aspon v mojom pripade), ze ked vidim nejakeho zaryteho metalistu, tak si len poviem, ze zase na seba musi niekto upozornovat. Ked zbadam hopera, tak sa okamzite pousmejem, ked mu este z vrecka idu na maximalnu hlasitost tie nadavky, tak az dusim smiech. Najlepsi zazitok som mal, ked som prechadzal okolo priblizne 1,30 vysokeho chlapceka, co mohol mat tak 10-12 rokov, ale veci mal samozrejme spravne hoperske, este sirsie ako vacsina ostatnych hip-hoperov. Aspon sa mi sprijemnila cesta do skoly... No kazdopadne, ja som pocuval Linkin Park, potom dlho Nirvanu a teraz The Prodigy (skoda, ze uz idu prilis do komercie...). Medzi tym som pocuval a aj teraz si rad pustim Coldplay alebo U2. Jednoducho mam nalady niekedy len na taky relax alebo si chcem uzit nejaku tvrdsiu muziku. Hip-hopu, rapu a naozaj trapnemu popu sa snazim vyhybat, aj ked niektore pesnicky, aj ked viem, ze dokonale spadaju do danej skupiny, sa mi jednoducho pacia. Hip-hop je podla mna vacsinou o rieseni komplexov daneho hopera alebo sa snazi podat svetu nejaku hlboku myslienku, kde samozrejme nemozu chybat nadavky na vsetkych ludi, jednoducho trapne. Pop a rap su zase hlavne o komercii. Ale kazdy je nejaky. Ja si napriklad celkom casto doberam mojho najlepsieho kamosa za to, ake popove (ale to myslim naozaj vrchol) hovadiny pocuva, ale nikdy to nepresiahne urcitu hranicu. Myslim si, ze cele je to len o tolerancii, nic viac. Este pre poriadok veci, kedze pocuvam dost odlisne styly a na prisposobenie oblecenia by som si musel nejaky vybrat, tak si obliekam vsetko, co je pohodlne a je mi takmer jedno ako to vyzera, nepotrebujem na seba uputavat pozornost oblecenim... Tot moj skromny dlhy nazor :)